Bol raz svet zamorený zvukmi. Neboli to iba tóny a šepoty, ale rámusy a lomozy. A niektoré zvuky boli také nepríjemné, že sa zmenili na hluky. Ľudia chodili po tom svete a zapchávali si pred tým hučaním uši. Ale hluky mali veľké ruky – prenikli cez všetky chránidlá a vnikali do ľudských uší, ba i duší. V takom zahlučnenom svete nebolo neobvyklé, že sa vytrácali celé vety, slová, ba i slabiky. Bolo raz jedno dievčatko a to chcelo povedať svojmu kamarátovi, že našlo oriešok. Ale k chlapcovým ušiam doľahla iba polovica tohto slova: „ŠOK!“ „Ja viem, je to fakt šok!“ zakričal na ňu kamarát. „Človek nepočuje vlastného slova.“ „Nie šok, ale oriešok!“ zopakovalo dievčatko. „Našla som oriešok.“ „No a?“ začudoval sa chlapec. „Je to zázračný oriešok,“ bolo presvedčené dievčatko. „Len počúvaj.“ A naozaj sa stal zázrak. Pretože v tej chvíli všetok hluk a lomoz, rámus a hurhaj, buchot a hrmot utíchol a bolo počuť... A bolo počuť, ako praská krehká orechová škrupinka, oriešok sa otvára a vychádza z neho – ticho. Ticho? To je len upozornenie, aby sme ostali chvíľu ticho. Pretože keď tu bude ticho, neostane ticho. Začujeme slová, vety, príbehy, rozprávky... No, povedzte, nie je to zázrak?
Alebo radšej nič nehovorte, iba počúvajte.
Daniel Hevier,
básnik, prozaik, dramatik, scenárista,
textár a autor literatúry pre deti a mládež